Český klavirista Lukáš Vondráček, ktorý v ostatných rokoch rozvíril hladiny hudobného sveta a pritiahol pozornosť širšej verejnosti, sa zdá byť esom v rukáve festivalovej dramaturgie. Očakávanie aj záujem boli veľké. Vondráček, nateraz s trvalým pobytom v Bostone, sa pohybuje po veľkých pódiách, žne úspechy, svetové ocenenia a uznania (z najcennnejších spomeniem absolutórium z grandióznej Medzinárodnej súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli 2016…) a preto sa mi vidí sympatické, že si našiel čas a priestor aj na účinkovanie v Žiline.

Allegretto Žilina, 2019, Lukáš Vondráček,
foto: Roderik Kučavík

Hneď v začiatku koncertu vyslal klavirista signál, že ide o nevšednú interpretáciu, aj ,,iného Beethovena”. V prvom pláne, pochopiteľne nanajvýš zaujme klaviristova manuálna technika. Tá je famózna: každý jeden tón má svoj zmysel, tvar, význam, aj najrýchlejšie pasáže sú vyhraté do absolútnych minucióznych detailov. Úder (alias úhoz) a dynamika sú perfektné, veľavravné, racionálne argumentované… ,v každom parametri jeho interpretácie je čo obdivovať. Klavirista má nad partitúrou vládu aj prehľad až do tej miery, že do komplexu skladby vstupuje vkladajúc svoje individualizované príspevky. Jeho hra je analytická, mnohovrstvová, objavná. Prináša a vynáša množstvo prvkov, ktoré v korpuse kompozície neevidujeme či zväčša ani nevnímame…

O Vondráčkovom Beethovenovi, o jeho interpretácii en gros by sa dalo hovoriť ďalej a ďalej. Možno ho obdivovať, s predkladanými koncepciami súhlasiť, aj polemizovať. Jedno je isté. Jeho kreácia sa zavŕta do vášho vedomia hlbšie, dôraznejšie, než by ste očakávali, predpokladali. To je však na hudbe, na jej ,,nepolapiteľnosti” to najkrajšie, najcennejšie a najpríťažlivejšie.

Allegretto Žilina, 2019, Mihhail Gerts, Janáčkova filharmónia Ostrava,
foto: Roderik Kučavík

Druhú časť večera vyplnilo Čajkovského veľdielo Symfónia č. 6 ,,Patetická”. Vypočuť si dielo v zvukovej a farebnej úplnosti bolo pre Žilinčanov nevšednou udalosťou. Zvuk orchestra výbornej Janáčkovej filharmónie Ostrava naplnil malokapacitnú sálu Domu umenia Fatra bezozvyšku, no únosne. To, že dirigent Mihhail Gertsmá bohaté skúsenosti s uvádzaním skladieb veľkoplošných rozmerov bolo zjavné hneď po prvých frázach Patetickej. V jej koncepcii mal jasno, k suverénnosti architekta mu iste pozitívne prispieva jeho prax v opernom žánri a to reflektovalo aj dávkovanie a tvarovanie dynamiky v pôsobivo širokej amplitúde. Z lídrovho prejavu prúdila energia, zainteresovanosť aj senzibilita dobre erudovaného, rozhľadeného hudobníka.